Ide len o hlučnú delostreleckú paľbu? | WILDlife.sk

Ide len o hlučnú delostreleckú paľbu?

V Kôprovej doline hučia motorové píly. Naplnili sa tým vaše najhoršie obavy, keď ste opúšťali TANAP?
Bohužiaľ, je to tak.
Svetový fond na ochranu prírody (WWF) považuje ťažbu v Tichej a Kôprovej doline za nelegálnu odvolávajúc sa na európsku smernicu o biotopoch. Ako ešte môže pomôcť EÚ slovenským ochranárom?
Európska únia nám priniesla systém práva a v ochranárskom práve je to systém Natura 2000. Ide o vypracovanú filozofiu záchrany prírodného bohatstva, do ktorého vstupuje každá členská krajina svojimi najkrajšími prírodnými územiami. Celých desať rokov svojho riaditeľstva som smeroval k tomu, aby sa náš Tatranský národný park ako najznámejší národný park v Karpatoch vrátil do uznávanej elitnej skupiny parkov. Národné parky všade na svete majú svoj zmysel a presne určené funkcie. A jednou z prvoradých je zachovávať prírodu bez vplyvu človeka a vyčleniť takzvanú divočinu. Zonácia, ktorú sme pripravovali my, bola ústretová pre všetky skupiny, ktoré sa nachádzajú v rámci TANAPu a umožňovala spoločenskú dohodu pre udržanie takého územia.
Ešte v roku 2005 sa Dzurindova vláda zaviazala, že zonáciu národného parku určite schváli. Nepodarilo sa jej to do konca jej úradného obdobia. Prečo?
Som z toho veľmi smutný, lebo všetci – či už ochranári, vlastníci, alebo športovci a developeri potrebujú zonáciu, aby poznali pravidlá hry. Minulá vláda sa naozaj usilovala túto zonáciu pripraviť, ale všetci sme stále narážali na výhrady a problémy rezortu pôdohospodárstva ,ktorý nesúhlasil s návrhmi rezortu životného prostredia. Po kalamite sa rozpracovala štúdia trvalo udržateľného rozvoja, ale všetky tieto dokumenty sa dnes akoby vôbec nebrali do úvahy. Pripravujú sa zmenené nové koncepcie, v ktorých sa začína strácať myšlienka národného parku. No ale predsa základnou myšlienkou každého národného parku je chrániť prírodu a jej procesy aj pre človeka a jeho poučenie.
Je to asi tak, že súčasní zodpovední ‘vedúci’ jednoducho zakrývajú fakt, ku ktorému sa nechcú verejne priznať ani pred občanmi ani pred EÚ, že nemajú záujem udržať v Tatrách národný park?
Často si kladiem otázku, kto vlastne v našej spoločnosti chce mať takýto národný park? Pre nás, bývalých pracovníkov štátnej prírodnej ochrany potreba a vízia parku vyplývala už z našich povinností. Národné parky sú, samozrejme, aj požiadavkou národa. Vo väčšine prípadov však vo svete vznikajú na podnet ľudí, ktorí sa zaujímajú o prírodu, hlavne prírodovedcov, ktorí si uvedomujú ich význam do budúcnosti. Všetky okolité krajiny sa dali na cestu zachovania a udržania skutočných národných parkov a vyčlenili si územia pre divočinu, pre ‘bezzásahovosť’. Je to štandardné v poľskom tatranskom národnom parku, v Čechách, dokonca aj v Rumunsku a Bulharsku už sú vyčlenené ‘divočiny’, ktoré budú pre budúcnosť slúžiť ako vedecko-výchovné územia a vyjadrovať úctu voči prírode. Každý z týchto národov si proste dovolil ponechať určité percento zo svojho územia na samovývoj, kde potom môžu ľudia spoznávať a učiť sa, ako si príroda vie poradiť – či už so zmenami klímy, alebo problémami ako sú opakujúce sa veterné a podkôrnikové kalamity ,dlho trvajúce suchá, záplavy a podobne.
Tí, čo momentálne úradujú v Tichej a Kôprovej doline, kam by nemala vstúpiť ľudská noha, s chuťou opakujú správy o tom, ako nebezpečne stúpa populácia lykožrúta. Je lykožrút opodstatneným dôvodom pre ‘upratovanie’ v týchto dolinách?
Lykožrút je súčasťou ekosystémov a z hľadiska ochranárskej terminológie nie je škodca. Prvá chyba je už v tom, že delíme zvieratká na škodcov a neškodcov, na jedle a nejedle, lovne a chranene. To skresľuje celkový pohľad. Problém podkôrnika je problémom celej strednej Európy, nie len Kôprovej doliny. Existuje rad veľkých území, kde štátne lesy pre nemožnosť technického spracovania hmoty ponechávajú toto drevo, ale o tom nehovoria. Otázka znie – chceme mať národný park? Ak ho chceme, tak preň jednoducho musíme vyčleniť územie bez zásahu. A keď také územie máme, potom sú už otázky o tom, či mu škodia iné prírodné okolnosti, alebo nie – bezpredmetné. Príroda si sama sebe neškodí. Škodí jej človek.
Prečo?
Je to proste laboratórium prírody, kde aj podkôrnik má svoje miesto. O tom, že lykožrút nemôže úplne zničiť les, máme dôkazy v Poľsku, Nemecku, aj v Čechách. Je to iná cesta, ktorá však otvára možnosť pre všetkých ľudí a hlavne pre lesníkov, aby sa mohli poučiť, či ich názor na lykožrúta z doteraz tradičnej lesníckej školy je ešte stále správny. Či naozaj treba zakaždým proti nemu bojovať, či nie je vhodnejšie ponechať ho a poučiť sa prírodou, ako sa ona sama s podkôrníkom vysporiada. Podkôrník tu žil pred 10 tisícami rokmi a lesy tu stále sú. Ak nezasiahneme, lesy nezmiznú. Opakujem, myšlienka divočiny nepozná otázky – čo je škodca a čo nie. Otázka národného parku je len v rozhodnutí sa uskutočniť túto myšlienku. O realizácii myšlienky vybudovania národného parku sa rozhodlo už pri samotnom vzniku TANAPu – v roku 1945. Bohužiaľ, stále sa to nedarí naplniť.
Sme vlastne v situácii, keď sa vláda bez ohľadu na akékoľvek názory verejnosti už rozhodla – drevo z dolín sa vyváža, čo dodať?
Vyzerá to tak, že Tichá dolina už nebude tichou a jej územie nebude ponechané na samovývoj. To znamená, že mnohí ľudia budú ukrátení o túto skúsenosť a ak sa budú chcieť poučiť, budú musieť cestovať do Poľska či Čiech. To rozhodnutie vlády tu očividne je. A ak je definitívne, tak bohužiaľ naozaj strácame komplex Tichej a Kôprovej doliny. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej, ale zjavne sú to prvé príznaky straty celej myšlienky národného parku. Za nimi prídu ďalšie veci, súvisiace s rozvojovými aktivitami a teda zmenami prostredia, ktoré budú už nenávratné.
Svojho času ste spomínali, že verejnosť ani netuší aké plány majú developeri s týmto prostredím. Aké záujmy sa skrývajú za súčasnými rozhodnutiami? Neožíva pred našimi očami už raz zavrhnutá idea Tatragatu?
Ťažko predpovedať, ktoré z nových aktivít oprášia tie z minulosti. Pevne verím, že zdravý rozum zvíťazí, ale musíme byť veľmi ostražití, lebo Tatry svojou panenskosťou – ešte stále relatívne nedotknutou prírodou – sú úžasne atraktívne pre rozvojové aktivity. Poznám plány na rozširovanie všetkých zjazdoviek, na budovanie nových trás, nových chát v dolinách, rôznych zariadení a ciest – mnohé z nich by človeku ani len nenapadli. No rovnaké to bolo aj v minulosti – už sme mali mať veľké športové stredisko pri Hincových plesách, ale našťastie sa nevybudovalo, takisto mala byť postavená veľká turistická chata v Račkovej doline. Veľké lyžiarske stredisko malo stáť v Roháčoch aj na Pátrii, ale aj tu zvíťazili úžasné prírodné danosti, ktoré nedovolili takýto drsný zásah do prostredia. Hrozí nám to stále a je veľmi dôležité, aby zodpovední ľudia boli pod spoločenskou kontrolou, ak teda naša spoločnosť má o to záujem. To je najdôležitejšie, lebo dvaja ochranári nič nezachránia. A ten, kto rozhoduje, si musí uvedomiť, že na seba berie veľkú zodpovednosť. Tatranský národný park má 55-ročnú históriu a dnes stojí na vážnej križovatke. Spoločnosť musí pozorne sledovať, na ktorú cestu sa vydá.
Veríte, že slovenská spoločnosť ešte má o to záujem?
Problém je, že ochranári sú väčšinou optimisti a potom sú odrazu prekvapení, čo sa vlastne deje – či sa napríklad TANAP ľudí vnútorne dotýka alebo nie. V týchto dňoch sme v USA na návšteve pracovníčky národného parku, ktorá pracovala aj na projektoch TANAPu a ktorá navštívila veľa krajín – bola v Srbsku, Bulharsku, Chorvátsku či na Ukrajine. Raz som sa jej opýtal, ako vníma Slovákov z hľadiska ochrany prírody. Povedala mi, že Slováci na ňu pôsobili ako pesimisti, čo sa navyše nechcú angažovať. Sme vraj tichí, nechávame všetko len tak plynúť a až potom, keď sa už realizujú zlé rozhodnutia, začíname nadávať, ako sa to zle robí a ako to mohlo byť inak.
Po tom, ako ste odišli zo svojho postu, ste pestimista aj vy?
Povahou som večný optimista. No v otázke TANAPu je dnes veľmi dôležité, aby sa k nej vyjadrili vedci, ktorí sú schopní vysvetliť ostatným, prečo potrebujeme nedotknutú prírodu a divočinu v jej plnosti. Aké je to nenahraditeľné, keď tu máme klimatické problémy, pokračuje globálne oteplenie a bežná prax lesníkov si vyžaduje zmeny. Musíme si vytvoriť určitý etalón a porovnanie, aby sme zistili, ako máme ďalej zalesňovať a ako sa máme starať o lesný porast mimo národných parkov. Nie sme krajinou, kde by boli občania aktívni v otázke záchrany prírody. A aj keď sa stále pár ľudí nájde, vo vedeckej obci sú veľké rezervy. V minulosti napríklad v prípade lyžiarského strediska na Orave sa práve vedcom – manželom Paclovcom – podarilo odborne vyargumentovať, že išlo o škodlivý projekt.
Slovenská verejnosť sa teda nedokáže preventívne rozhnevať?
Áno, radosť je nám vládnuť. Sme ako v tej známej pesničke – národ holubičí.
Uznávaní českí vedci a odborníci nedávno poslali ministrovi životného prostredia Izákovi otvorený list, v ktorom ho vyzvali, aby sme uchovali tatranské doliny v nedotknutom stave, lebo je nezmysel zničiť tento klenot. Napriek tomu lesní robotníci nastúpili a ‘upratujú’…
Znovu je to iba politické rozhodnutie. Politici by už konečne mali dôverovať a radiť sa s ľuďmi, čo majú v popise práce skúmať tieto veci. Ak sa rozhodujú podľa iných kritérií, nesú za to zodpovednosť. Na ich mieste by som bral do úvahy tieto signály, rovnako ako signály vysielané EÚ. Nerozumiem tomu a dnes už vôbec nie – veď je rok 2007! Prinajmenšom by sa mala rozvinúť ďaleko širšia spoločenská diskusia. Príroda nie je čierno-biela, je to veľmi komplikovaný organizmus a preto sa niekedy len ťažko dá vyhodnotiť argument, či sa viac približuje pravde, alebo sa jej vzďaľuje.
Ako tomu teda môže porozumieť verejnosť?
Celý problém naozaj treba zjednodušiť – ide o národný park, a ten by mal mať zónu A – zónu divočiny, bez zásahu. Je to len vec spoločenskej dohody, kde ju vyčleníme. Vyčleniť ju môžeme úmerne možnostiam nášho štátu – a dať do tejto zóny dve alebo tri percentá územia lesov Slovenska je absolútne minimum. Ak toto rozhodnutie prijmeme, potom už vôbec nemusíme uvažovať o nepodstatných veciach, lebo samotné rozhodnutie so sebou prináša určitú filozofiu, ktorá by sa pre ochranu prírody mala prijať ako určité zjednodušenie. Zásadné politické rozhodnutie tu padlo pred 55 rokmi, keď sa mal TANAP udržiavať podľa vzoru iných národných parkov – či už v USA alebo vo Švajčiarsku. Už koncom 60. rokov vznikali bezzásahové prísne rezervácie,medzi ktorými ako prvé boli práve populárne Tichá a Kôprová dolina. Nič nové tu nevymýšľame. Je nepochopiteľné, že v roku 2007 bojujeme s rovnakými problémami ako naši predchodcovia, keď sa iba usilujeme dodržať to, na čom sme sa dohodli už dávno.
Je to tak, že tatranskou kalamitou príroda akoby sfúkla umelý les zasadený človekom a teraz má možnosť vytvoriť nový, ako si to želá sama?
To je veľmi dôležité, lebo odrazu máme ojedinelú možnosť sledovať niečo, čo práve vzniká a čo sa môže znovu zopakovať až o 200 rokov. Je to úžasná nová vízia. Niečo podobné sa stalo, keď vybuchla sopka na svätej Helene – vtedy vedci priam pookriali, lebo vedeli, že budú pozorovať a učiť sa. Rovnako keď horel Yellow Stone, tak všetci vedeli, že tým dostali neopakovateľnú príležitosť pochopiť ako fungujú prírodné procesy. My sme chceli dať do bezzásahovej zóny len štyri a pol percenta z celého kalamitiska, v odľahlej doline, o ktorej väčšina ľudí ani nevie, kde sa presne nachádza. Toto územie ako jeden celok sme plánovali ponechať na úžasné prírodné divadlo, ktoré sa môže udiať len teraz.
Neprevládol obyčajný strach, ako takéto divadlo môže skončiť?
To, že by sa udialo s pozitívnym koncom, prípadne s koncom, ktorý bude pre ľudí veľmi dôležitý, je úplne jasné. Podobné divadlo sa v Poľsku odohralo pred 10 rokmi, takže ak chceme vidieť, ako skončí druhé dejstvo, stačí ísť ku susedom a pozrieť sa k Morskému oku. Tam uvidíme, že ‘mŕtvy les’ je už vlastne živý, lebo mladé stromčeky majú možnosť narásť na opadanej kôre, ktorá vznikla z toho, že podkôrnik vyžral starý les. Poliaci už pochopili, že les rastie aj bez človeka a presne na to slúži národný park. Základná lesnícka poučka, že les rastie na dreve, sa tu v praxi uplatňuje.
Raz ste pokalamitnú divočinu prirovnali k zázraku vytvorenia Mony Lisy…
Tak, ako zatiaľ ešte nikto nezbúral Bratislavský hrad, hoci by to bolo možno dobré miesto na nejaký mrakodrap, mali by sme si udržiavať aj prírodné dedičstvo. Rovnako ako si chránime kultúrne dedičstvo, musíme si chrániť aj prírodné. A kde inde ak nie v Tatrách, a kde inde, ak nie v Tichej doline! Už ten názov hovorí za všetko. Krásne to povedal bývalý minister životného prostredia Miklós: ‘Nechajme Tichú dolinu tichou.’ Toho sme sa mali držať. Obávam sa však podľa posledných správ, že sme už stratili príležitosť, aby si príroda poradila sama. Pamätám sa, keď som námestníkovi českého ministra Zivotneho prostredia vysvetľoval na miestach, ktoré sa dnes spracovávajú, že sa nám určite podarí udržať ich a ukazoval som mu, kde vybudujeme nádherný náučný chodník pre deti a školy, aby si mohli robiť výlety nie len k Studenovodským vodopádom, ale do pravej divočiny. Aby mohli pochopiť, že les je úžasný ekosystém, ktorý nie je zložený len zo stromov, ale že v ňom žije aj obrovské množstvo vtákov a živočíchov, ktoré potrebujú pokoj. Bohužiaľ sa to zatiaľ nedarí.
Konkurzy na nových riaditeľov národných parkov sa nezaobišli bez politických tlakov. Ako sa vám odchádzalo po 11 rokov z TANAPu?
Veľmi ťažko, lebo som nedokončil svoju prácu. A za jej dokončenie som považoval akt zonácie. Moji ľudia boli často veľmi unavení, ale vždy sme si hovorili – musíme ešte vydržať. Keď urobíme zonáciu, ukončíme určitú kapitolu a potom nech to po nás zoberú mladší. Desať rokov to bolo ustavičnou témou našej každodennej komunikácie. Vo svojej celistvosti TANAP vznikol až po znárodnení v roku 1948, keď s vlastníkmi nikto nediskutoval. Museli sme to vlastne urobiť až my po 50 rokoch – so všetkými problémami, ktoré sa mnoho krát zosobňovali. A už sme boli veľmi blízko cieľa aj s vlastníkmi aj s developermi. Dnes už, samozrejme, keď všetci videli, že sa to celé rúca, hneď vytiahli ďalšie požiadavky. Situácia sa skomplikovala a všetko sa akoby začína z mŕtveho bodu spred desiatich rokov. Na druhej strane sa mi podarilo aspoň naštartovať túto myšlienku a získať veľa priateľov aj z opačnej strany.
Stáli ste teda blízko cieľa rozriešenia hlavného problému Tatranského národného parku, za ktorý ste niesli zodpovednosť. Riešenie stopla zmena politickej situácie?
Iste, veď výsledkom tejto zmeny boli aj konkurzy riaditeľov. Náš spôsob asi pre niekoho nebol prijateľný, preto sme boli vymenení.
V októbri minulého roku ste naštartovali projekt sesterskej spolupráce s americkou prírodnou rezerváciou Rocky mountains. Čo ste si od toho sľubovali?
Národný park Rocky Mountains si nás sám vybral za svoj sesterský park. S kolegom sme sa tam boli minulú jeseň pozrieť a zistili sme, že máme spoločný charakter územia, ale menežment je diametrálne odlišný. Národné parky v Amerike majú úplne iný systém. Celé územie takého parku je divočinou. Videli sme obrovské plochy ‘zožrané’ podkôrnikom, a nič sa nedialo, lebo život beží ďalej a mladé stromy rastú. Američania sú stotožnení s režimom bezzásahovosti. A ľudia, čo navštevovali národný park, sa vôbec nepozastavovali nad tým, že v nejakej lokalite sú suché stromy, pretože ten systém beží normálne ďalej a práve preto tam chodia, aby tento príbeh zažili.
Čo by toto sesterstvo znamenalo pre Slovensko?
Bolo by to vyššie etablovanie TANAPu, zvýšenie jeho značky a povedomia o ňom. Projekt mal pokračovať vytvorením zmluvy o spolupráci, výmene strážcov, menežmentu, a rozšírením aj na poľskú stranu.
Ako hodnotí riaditeľ Rocky mountains novú situáciu v Tatrách?
Je prekvapený a zatiaľ si necháva čas na premyslenie ďalšieho postupu.
Ako optimista veríte, že sa ľudstvo spamätá a začne celkovo počúvať vedcov, keď nás upozorňujú, že máme problém?
Guvernér Kalifornie Arnold Schwarzenegger pred pár dňami povedal, že je načase začať veriť vedcom, keď hovoria, že je zle. Podľa neho tí politici, čo vedcom veriť nechcú, sa čoskoro ocitnú na ľadovej kryhe, na ktorej sú vopred odsúdení na problém, lebo odplávajú na šíre more a pravdepodobne to neprežijú. Naznačil, že ľudia či chcú, alebo nie, musia začať chrániť prírodu. Momentálne beží v USA veľká kampaň za znižovanie emisií veľkých áut – budú sa kupovať menšie autá, hybridné autá a už sa vytvárajú nové technológie. Tohtoročná jar ako hovoria Američania úplne ‘crasy’ – polovica východného pobrežia je stále pod snehom. Klíma sa prudko mení a Američan, ktorý miluje svoje pohodlie, je vyplašený. O to viac a sa snaží robiť niečo pre nápravu. Môj optimizmus v USA nabral nové obrátky. Uvidíme, či si ho uchovám, keď sa vrátim domov a trochu sa upokojím. (Smiech.) Verím však, že po určitých sporných kapitolách sa myšlienka národného parku v Tatrách pevne vráti. Už je tak rozšírená, že neumrie. Nedá sa zničiť, lebo myšlienka divočiny a ponechania prírody samej sebe je dnes celosvetovou a celoeurópskou, a teda príde aj ku nám.
Nechce dnešná garnitúra urobiť v Tatrách nejaký originálny národný park, aký nemá nik?
Som za štandardné veci – nevymýšľajme, čo už niekto vymyslel. Všimol som si, že Američania nepotrebujú meniť, čo už dobre vymysleli. Je tu napríklad len jeden typ detskej postieľky a len jeden typ vypínača. My máme 60 vypínačov, z ktorých 49 nefunguje alebo sa po dvoch týždňoch pokazia. To, čo je vo svete raz vymyslené a odskúšané, by sme už naozaj nemuseli meniť, ak chceme byť svetovým štandardom a skutočným národným parkom. Ak chceme byť lokálni, tak nech sa páči! Buďme lokálni a potom si môžeme pestovať rôzne bizarné špecialitky – môžeme si pokojne hovoriť niečo iné, a robiť celkom iné. Budeme si nahovárať, že sa pozeráme napríklad na originál Martina Benku, a pritom to bude iba fotografia. Dôležité je len to, či chceme sami seba klamať, alebo si povieme pravdu.

-Tomáš Vančura-

(05.10.2007; Roľnícke noviny; č.40/2007, s.1,3)