Vítam Vás na WILDlife.sk | WILDlife.sk

Vítam Vás na WILDlife.sk

Dnes, a prvý krát pre Vás, by som rád písal o motivácii. Prečo wildlife.sk a prečo vôbec chodíme do prírody. O tom čo motivuje mňa. O tom čo asi motivuje Vás, ktorí navštevujete túto stránku. Pretože máme niečo spoločné. Tú neutíchajúcu lásku k prírode. Tú, ktorá stále niekde skrytá prežíva keď sme vo veľkomestách. Tú čo tak vytryskáva na povrch keď sme v divočine.

Tá moja preživorila niekoľko rokov v Prahe. V Prahe, kde iné lásky majú svoje veľké príležitosti. A z tohto mesta veľkých príležitostí ma prinútila vrátiť sa domov. Na Liptov. K mojim chrabrým príbuzným. Na Slovensko – do krajiny, ktorá vždy ide chvíľu vpred a potom zas dlho vzad. Do krajiny, ktorá ako jedna z mála v Európe nezničila ešte úplne všetky kúsky svojej divočiny. Zatiaľ.

Urputne sa o to snaží. Snaží sa dobehnúť všetky tie vyspelé krajiny, ktoré už naopak banujú za divočinou a snažia sa jej opäť vytvoriť podmienky. Nedá sa asi vynechať žiadna etapa vývoja…

Teším sa na čas, keď ľudia budú obdivovať lúku bez chodníka a les bez cesty. Horu bez lyžiarskych vlekov. Vlčiu a medvediu stopu budú bez obáv vídať na svojich potulkách. A budú neskonale hrdí a vzrušení, že tam niekde, v tom lese, žije ozajstná a fungujúca vlčia svorka. Že v tom lese ležia stromy na zemi a hnijú, a v nich žijú tisíce organizmov, ktoré spolu tvoria les. Les ktorého úplnosť, fungovanie, interakcie jeho jednotlivých zložiek, človek nemôže nikdy celkom pochopiť.

Neviem či sa toho dožijeme my. Tej zmeny v myslení. Toho postupného prerodu ľudí. Musíme sa o to snažiť. Pretože sme krôčik od toho, aby sme divočinu zničili. Úplne. Navždy. Divočinu už nevypestujeme. Preto je divočinou. Chcem však aby túto šancu mala moja dcéra a jej deti a vnuci nás všetkých.

Pretože oni už budú chcieť a možno nebudú môcť! Nebudú môcť spať v doline, ktorú by nazvali Tichá – kde nepočuť šum vzdialenej diaľnice a ani vlak. Nebudú môcť bivakovať v dolinách do ktorých nevedú cesty. Chodníky. Do ktorých nezájdu ťažobné mechanizmy. Kde nie sú lyžiarske trate. Pozorovať nerušené medvede pri ich múdrych hrách. Zahliadnuť nečujného vlka.

Oni tiež budú hľadať tú krehkú rovnováhu medzi „biznisom“ a životom. Rodinou a prácou. Peniazmi a skutočným relaxom. A budú učiť svoje deti ako ju nájsť. Tak ako ju hľadám ja, úbožiak na pomedzí pracovného týždňa a víkendov. Bez terénneho auta a  bez pušky. Len s ruksakom a s naširoko otvorenými nozdrami. Alebo na bežkách. Obdivujúc každú stopu divočiny v snehu. Neberiem z  nej nič a predsa odchádzam obťažkaný. Parožím každého jeleňa ktorého som videl. Hravosťou každého medveďa, ktorého som pozoroval so zatajeným dychom. Pohľadom medvedice, ktorá mi hľadela do očí s obavou o svoje deti. Obohatený filozofiou mojich bratrancov, skúmajúcich s chlapčenským nadšením každý spráchnivený peň.

Všetko v divočine akoby vravelo – si zlý, si z rodu ľudí. Prečo si prišiel? Radšej sa ti vyhneme. A zároveň : Vitaj! Nič sa ti tu nestane! Cíť sa tu ako doma!

Želám nám všetkým, aby sme pochopili. Aby sme zažili. Aby sme zažívali. Čím viac tým lepšie. Pretože z divočiny takto neubudne. Naopak. Bude jej viac v každom z nás. A my budeme jej súčasťou.

Tomáš Kaliský