Premiéra s Ficom | WILDlife.sk

Premiéra s Ficom

Potom, ako navštívil Tichú a Kôprovú dolinu v Tatrách už aj sám pán predseda vlády SR, Róbert Fico, som si okamžite povedal, tak toto je môj človek! Jediný pohľad mu stačil na to, aby si utvoril názor! Na zvládnutie problematiky, ktorej sa venujú vedecké kapacity, odborní pracovníci, profesionálni ochrancovia prírody aj lesníci, manažéri či politici celé desťročia, postačilo pánovi premiérovi niekoľko minút so správnymi ľuďmi v tmavozelených uniformách …
Jeho výroky na následnom výjazdovom rokovaní vlády SR v Spišskej Novej Vsi len potvrdili to, o čom my lesníci hovoríme už dávno. Za katastrofu, ktorú pán premiér v tých dvoch malých tatranských dolinách – Tichej a Kôprovej, na vlastné oči uvidel, môžu radikálni ochranári! Preto im Fico zagratuloval a pripomenul, že to teda naozaj prehnali. A preto ja osobne celkom neskromne a hrdo gratuláciu prijímam, a môj premiérový blog venujem práve pánovi premiérovi.

Dosť povrchne, lebo si myslím, že ja si to na rozdiel od pána Fica môžem dovoliť, sa pokúsim pomenovať pravé príčiny a následky takého nevídaného záujmu lesníkov, ochrancov prírody, dynamicky sa meniacich ministrov, a nakoniec aj predsedu vlády o „lykožrútovú katastrofu“ v Tichej a Kôprovej doline.

Tichá a Kôprová dolina sú svojím tvarom, lokalizáciou, ale predovšetkým svojím kvalitatívnym obsahom pravým a skutočným, divým a pulzujúcim srdcom Tatranského národného parku. Počas posledných desaťročí ich ľudia vďaka prírodoochrannej výnimočnosti „ociachovali“ najrôznejšími nálepkami. Stali sa súčasťou národného parku (TANAP), biosférickej rezervácie (BR TATRY), chráneného vtáčieho územia (CHVU), navrhovaného územia európskeho významu (nUEV TATRY), územia chráneného občanmi (UCHO), no a dnes sú obe tieto doliny tzv. národnými prírodnými rezerváciami (NPR) s najprísnejším režimom ochrany prírody. Podľa zákona tu platí najvyšší, teda piaty stupeň ochrany prírody, ktorý by mal zabezpečiť prirodzený vývoj a celistvosť vzácnych spoločenstiev týchto dolín, najdlhších a najrozsiahlejších v celých Tatrách.
Skrátka, Tichá a Kôprova dolina, strážené mohutným Kriváňom, sú už dnes skutočným symbolom. Symbolom čohosi silného, no ako môžeme sledovať, pre každú skupinu ľudí či jednotlivca symbolizujúce niečo iné.

A sme pri podstate problému, ako ho ja aspoň chápem. Keď sa niečo alebo niekto stane symbolom, potom je už úplne jedno či ide o symbol viery, krásy, zla, lásky alebo slobody. So symbolmi je totiž trochu problém. Vždy sa nájdu takí, ktorí sa ich snažia všemožne zachovať, no a iní ich zase potrebujú za každú cenu zničiť.

Tak a teraz k tej „katastrofe“ menom lykožrút smrekový (Ips typographus), ktorú nám, ako inak, privodili nezodpovední ochranári.
Od nepamäti platilo, že kde je smrek, tam je aj lykožrút. To preto, lebo lykožrút, ten malý chlpatý chlapec, sa vždy snažil o akúsi rovnováhu v prírode. A ako je vidieť, napriek prekážkam, snaží sa to robiť rovnako poctivo aj dnes, keď máme o 400 % vyššie zastúpenie smreka ako je pre slovenské lesy prirodzené.
V absolútnej väčšine slovenských lesov majú lesníci voľné pole pôsobnosti, úplne bez zlých ochranárov. Snaha lesníkov zastaviť v týchto lesoch lykožrúta končí víťazne vo veľa prípadoch až vyťažením posledného smreka.

Lykožrútová kalamita v Tichej a Kôprovej doline sa od tých ostatných lykožrútových kalamít líši iba v jednom, no o to podstatnejšom detaile. Vyschnuté stromy tu ostávajú ako vstupný kapitál pre nový les, nikto ich neťaží, nikto ich (napriek nemalej snahe) neskrýva pred očami verejnosti. Naopak, práve tu je odhalená celá pravda o lese, večný kolobeh života. Každý kto chce, sa môže priamo z turistického chodníka na vlastné oči presvedčiť, že les žije aj bez nákladných zásahov človeka, a samovoľne sa pod odumretými stromami obnovuje.


Interiér „mŕtveho“ lesa v Tichej a Kôprovej doline.

Je to ale ukážka, ktorá sa nikdy nemala „narodiť“. Stalo sa. Narodila sa tu, ale narodila sa predovšetkým v hlavách ľudí, zanietených milovníkov a ochrancov prírody, konkrétne v TANAPe už pred šesťdesiatimi rokmi. A keby sa ju aj teraz podarilo zničiť, myšlienka už prežije. Ja to viem a so mnou, možno tiež vďaka mne, to bude vedieť stále viac ľudí, a aj keď nová pravda má vždy menej prívržencov ako stará lož, nikto ju už neumlčí. Viem aj to, že príde čas, keď aj pán predseda vlády, či už ten súčasný alebo jeho nástupca, ak nebude chcieť prísť o popularitu, bude nútený používať inú rétoriku aspoň na území národných parkov.

Karol Kaliský