Spiaca kmotra. | WILDlife.sk

Spiaca kmotra.

Je krásne nedeľné ráno a keďže ma dnes čaká ešte veľa svetských povinností, vyrážam len na pár skorých ranných hodín do lokality, ktorá je časovo ľahko dostupná. Je však skoro vždy plná prekvapení.

Podcenil som obutie aj oblečenie a z predpokladaného blatistého, teplého rána sa vykľulo ráno s teplotou -8°C a snehom pokrytým kôrou, ktorá síce umožňovala pohyb bez lyží, ale len s veľkou námahou. Jeden krok sa udržím na snehu a pri ďalšom sa zaborím až nad koleno. Mám pocit, že hluk, ktorý takto spôsobujem je neznesiteľný a počuť ma na kilometer. Hneď na okraji lesa ma však vítajú dve líšky a nálada sa mi zlepšuje. Vyzerá to byť deň keď je zver vonku. Rozhodol som sa pokračovať lesom, kde sneh nemal silnú kôru a chôdza nebola tak hlučná. V jednej z miniatúrnych doliniek som pod sebou asi na 20m zaregistroval veľké zviera. Diviak si upravoval svoje ležovisko a tým mi umožnil uvidieť ho skôr ako zaregistroval on mňa. Učupil som sa a chvíľu premýšľal . Na fotenie to príliš nebolo v tom hustom smrekovom lese a navyše ma predbiehal vietor a zver sa zodvihla. Urobil som zopár záberov, snažil som sa počítať – bolo ich tam asi deväť.

Pokračoval som svojím smerom a asi po pol hodine dorazil k miestu kde je širší výhľad. Nič nepútalo moju pozornosť a tak som sa vybral na otvorený priestor na prechod k miestam kde som očakával zver. Cestou po otvorenej lúke pútali moju pozornosť stopy, stovky stôp diviakov a vysokej, jazveca a líšok. Zo tri vlky museli prebehnúť to ráno krížom cez lúku. Ich stopy boli staré nanajvýš niekoľko hodín a boli odtlačené v inovatke na kôre snehu. Boli dosť veľké. Zas som si sľúbil, že budem chodiť o hodinu skôr…

Na miestach kam som sa chcel dostať som pri prebáraní kôry (prečo som si len nevzal bežky?) bol už taký hlučný, že som začal pomýšľať na návrat a trasu smerom k autu. Nevedel som si predstaviť, že by ma nejaké zviera nezaregistrovalo na veľkú vzdialenosť. Zrazu som spozornel, niečo na okraji porastu malo farbu tak nezameniteľnú, že to musela byť líška. Ale čo je hluchá? Vietor bol skvelý. Uvedomil som si, že spí. Hneď sa mi vybavila nedávna príhoda M.Hraška.

Ležala na slnku. Ňufák zaborený do chvosta, ktorým sa celá obtočila a spala tak tvrdo, že ma vôbec nepočula. Klesol som k zemi a opatrne zložil všetku výstroj. Nechal som všetko tak. Plazil som sa tak, aby som mal slnko za sebou a zároveň vietor – všetko mi hralo do karát. Líška nič. Keby nespala, tak hluk, ktorý som pritom robil by musela počuť na 200m. Očividne mala tvrdý spánok. Ležali sme od seba asi na 15m. Cvak. Nič. Cvak. Spí si ďalej. Výborne. Ležiac na bruchu v snehu a trpiac ako kôň, užíval som si ten nevšedný okamih splynutia s prírodou a cítil som sa nevidený a neviditeľný.

Zobudil ju krkavec a jeho hlasné kŕŕŕŕŕ. Pozrela naň mierne mrzutá a potom niekoľko krát na mňa. Neviem ako som jej pripadal. V protisvetle so svojím veľkým okom objektívu a bielou čiapkou. Páčil som sa jej a spala ďalej.

Takto sa to zopakovalo niekoľko krát až kým jej nezaškvŕkali cigáni v bruchu a neprisnilo sa jej o chutnej myši. Pomaly vstala a kľučkovala po vetre.

Šťastný lov kmotra! A ja už som celkom rád, pretože niektoré časti mám zamrznuté na cencúľ.

Idem sa ešte poobzerať po tvojom brlohu. Oprášil som sa, naložil výstroj a našiel brloh. V noci bol pri ňom jazvec, ale očividne je brloh kmotrin. Hneď pri vchode má klbko trávy, ktorú musela nazbierať na okolí.

Smerom k brlohu sú vychodené cestičky so zvyškami trávy, ktoré jej vypadávali z papule. Pripravuje sa na príchod potomstva. Prídem ju určite pozrieť na jar a dúfam, že mi ukáže svoje deti.

Opustil som jej kráľovstvo a mašíroval k autu. Na cestu mi z diaľky kýval obrovský lišiak. Bodaj by som takýchto dní zažíval viac. Zver akoby cítila, že jej z mojej strany nič nehrozí. Možno je to aj tým, že nie je lovecká sezóna a ticho nepretínajú každú chvíľu výstrely. Tak ako v decembri, keď na tých istých miestach cítim, že sa všetko obáva o holý život (vrátane mňa).

Aby som však tento BLOG končil pozitívnejšie napíšem ešte krátky doslov.

Mali by sme chodiť do prírody „len tak“. Často, keď niekomu hovorím kde som bol, stretávam sa s otázkou „A po čo si tam išiel?“

„No po nič!“

Nemusíme chodiť do prírody len po drevo, na poľovačku, mäso, parohy, lyžovať, alebo sa voziť na terénnej štvorkolke.

Môžeme ísť len tak.

Pozrieť si les, pozdraviť kmotru, dýchať, vnímať…

Tomáš Kaliský