Divočina v našich chránených územiach | WILDlife.sk

Divočina v našich chránených územiach

S pojmom divočina si dnes najčastejšie spájame vžitú predstavu pôvodnej, človekom nezmenenej prírody. A práve preto, že je to naša predstava, je divočina vyslovene kultúrny fenomén.

Divočina sa vymyká akejkoľvek presnej definícii, dá sa popísať len približne, ako je tomu pri kategóriách chránených území podľa IUCN (svetová autorita v ochrane prírody), alebo ako sa takéto divočinové územia pokúša charakterizovať Štátna ochrana prírody v Nemecku (Das Bundesamt für Naturschutz). Všetky definície divočiny však majú spoločné jedno – vylúčenie úmyselných zásahov človeka do prirodzených procesov.

Karl F. Sinner objasňuje slovenskej výprave filozofiu nezasahovania v národnom parku. Vľavo súčasný riaditeľ FSC Slovensko Juraj Vysoký. foto: (c) Karol Kaliský

V Nemecku sa dlho vychádzalo z predpokladu, že v tejto starej európskej kultúrnej krajine už divočina neexistuje, a tiež že nie je možné ju sem prinavrátiť. Ešte pri diskusiách zo šesťdesiatych rokov 20. – teho storočia, pred vyhlásením prvého nemeckého národného parku Bavorský les sa tvrdilo, že vytvorenie národných parkov v Nemecku už nie je možné – a dnes ich máme 14.

Divočina sa u nás stala témou až v posledných dvoch desaťročiach, kedy sme ju odhalili ako realitu. Samozrejme divočina existuje vo vysokých pohoriach Álp, v dynamickými procesmi formovaných zátokách a plytčinách s piesočnými lavicami, slaniskami, stružkami a dunami. Divočinu predstavujú aj rozsiahle nenarušené močiare.

V jadrových zónach biosférických rezervácií a minimálne na 75% rozlohy národného parku, tam kde človek nevytvára, neusmerňuje, nebráni, ba dokonca nezasahuje ani kvôli ochrane druhov, ale namiesto toho úmyselne umožňuje prirodzený vývoj územia bez toho, aby dokázal predvídať akým spôsobom sa bude príroda vyvíjať a kedy – ak vôbec – tento vývoj skončí, práve tu znovu vzniká divočina.

Divočina ako kultúrny fenomén ale človeka nevylučuje. Divočina sa z kultúrnej krajiny vymädzuje cez ľudské poznanie, že toto je ten odlišný, ten divoký a neskrotný spôsob osobitného uvedomenia si svojho práva na život.

V porovnaní so všadeprítomnou kultúrnou krajinou zaberajú národné parky so svojou divočinou len 2,5 % územia Nemecka. Pripustenie divočiny a s ňou aj nenarušených prirodzených procesov stavia človeka pred veľke výzvy, vedie ho k emocionálnemu a racionálnemu procesu učenia. Divočina v chránených územiach ponúka neopakovateľný a hlboký zážitok z prírody, umožňujúci návrat do nášho pôvodného prírodného prostredia.

Divočina nám ukazuje celú šírku možností a rozmanitosti prírodného prostredia Nemecka a zároveň nutnosť jeho ochrany, ako príspevku našej krajiny pre zachovanie biodiverzity a prírodného dedičstva na našej planéte.

Karl Friedrich Sinner

riaditeľ Národného parku Bayerische Wald

Napísané exkluzívne pre WILDlife.sk . Originálny text si môžete prečítať tu .