Obrázky z chatrče | WILDlife.sk

Obrázky z chatrče


Citáty a úryvky z knihy Alda Leopolda s názvom Obrázky z chatrče a rozmanité poznámky:

 

“To, že krajina je celistvý komplex, je základnou koncepciou ekológie. To, že musí byť milovaná a rešpektovaná, patrí k etike.”

“Prestaňte už nazerať na otázku primeraného využívania krajiny ako na čiste materiálny problém. Nazerajte na každú otázku z pohľadu toho, čo je eticky a esteticky správne a tiež z pohľadu hospodárnosti primerané. Konanie je správne, pokiaľ prispieva k zachovaniu celistvosti, stability a krásy prírody. Je nesprávne, pokiaľ má za následok opak.”

„Teraz už vieme to, čo bolo generáciám pred nami neznáme: že človek je v odysei evolúcie len spolucestujúcim s inými tvormi. Tento nový poznatok by nám mal dať pocit súnáležitosti s ostatnými tvormi, prianie žiť a nechať žiť, pocit údivu a žasnutia nad veľkosťou a trvaním tohto experimentu života.“

„Pokiaľ nedosiahneme spravodlivosť a slobodu pre ľudí, nemôžeme dosiahnuť  ani harmóniu so Zemou. V tomto úsilí však nie je dôležitý výsledok, ale naša snaha.“

„Povedať o nejakom živočíchovi alebo rastline “Načo je to dobré?” je vrcholom ignorancie. Ak je biotický mechanizmus ako celok dobrý, potom aj každá jeho časť je dobrá, či to chápeme, alebo nie. Ak príroda v priebehu vekov vybudovala niečo, čo funguje aj keď tomu nerozumieme, potom by z toho snáď iba blázon mohol vyradiť zdanlivo zbytočné diely. Rozumne zmýšľajúci človek by obozretne zachoval každučký zúbok a koliesko.“

sand county almanac

„Pôvodná etika sa zaoberala vzťahmi medzi jednotlivcami — hebrejské Desatoro je toho príkladom. Neskoršie prírastky sa zaoberali vzťahom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Zlaté pravidlo morálky sa snaží zapojiť jednotlivca do spoločnosti. Demokracia sa snaží zaistiť organické prepojenie spoločenskej organizácie a jednotlivca. Nemáme však ešte etiku zaoberajúcu sa vzťahom človeka k Zemi a k rastlinám a živočíchom na nej žijúcim. Zem, ako Odysseove otrokyne, je stále ešte vlastníctvom. Vzťak k Zemi je prísne ekonomický, prináša vymoženosti, ale nie povinnosti. Rozšírenie etiky na túto tretiu zložku ľudského okolia je, pokiaľ tomu správne rozumiem, evolučná možnosť a ekologická nutnosť. Je to tretí krok v poradí. Prvé dva sme už urobili.“

“Slobodná, voľne sa vyvíjajúca príroda bola braná za samozrejmosť tak ako vietor či západ slnka dovtedy, kým jej v dôsledku pokroku začalo ubúdať. Teraz stojíme pred otázkou, či vyšší “životný štandard” stojí za to, aby bol zaplatený všetkým tým, čo je prírodné, divoké a slobodné.”

“Pre vyhlásenie ochrany by pri mnohých oblastiach divokej prírody úplne postačoval len jediný dôvod — ich výnimočný význam pre turizmus.”

“Turistický rozvoj neznamená, že do ľúbezných krajín postavíme viac ciest. Ďaleko viac je treba budovať vnímavosť a cit v stále ešte nepeknej ľudskej mysli.”

“Schopnosť rozoznať kultúrnu hodnotu divočiny nakoniec smeruje k otázke intelektuálnej skromnosti. Moderný povrchný človek, ktorý stratil “korene” k svojej zemi, si nahovára, že už objavil, čo je dôležité: sem zaraďujem tých, ktorí tliachajú o politických či ekonomických svetových ríšach, pretrvávajúcich tisícky rokov. Len učenec chápe, že dejiny sa skladajú z následných exkurzov z jedného počiatku, do ktorého sa človek znovu a znovu vracia, aby podnikol ďalšiu a ďalšiu výpravu za trvalou škálou hodnôt. Len učenec chápe, prečo voľná príroda určuje ľudské konanie a dáva mu zmysel.”

„Ekonomickí moralisti nám hovoria, že smútiť za holubmi je púha nostalgia — že keby sa s nimi nevysporiadali osadníci, museli by to v sebaobrane urobiť farmári.
To je jedna z tých zvláštnych právd, ktoré platia, ale nie z dôvodov tu spomenutých.
Holub bol biologickou víchricou. Bol bleskom, ktorý prebiehal medzi dvomi protikladnými potenciálmi neznesiteľnej intenzity: bohatstvom zeme a kyslíkom vzduchu. Každoročne operená búrka burácala na juh a na sever, cez celý kontinent, vysávala zrelé ovocie lesa a prérie a spaľovala ich v putujúcom poryve života. Ako ktorákoľvek iná reťazová reakcia, holub nemohol prežiť zmenšenie svojej ohnivej intenzity. Keď lovci holubov znížili jeho počty a osadníci vytesali medzery v dodávke paliva, jeho plameň vyhasol bez väčšieho zapraskania alebo i len stĺpiku dymu.
Dnes duby stále ešte predvádzajú svoje obťažkané konáre nebu, ale operený blesk neprichádza. Červ a nosatec musia dnes robiť pomaly a potichu biologickú úlohu, ktorú kedysi z neba vyludzoval hrom.
Zázrak nie je v tom, že holub vymrel, ale že vôbec prežil tie milióny rokov pred Babbittovou érou.“

„Nikto nikdy starého medveďa nevidel, ale v blatistých potôčkoch na úpätí útesu ste mohli vidieť jeho neuveriteľne veľké stopy.  Rozhovory pri ohni sa vždy zvrtli ku kravám, ohradám a k medveďovi. Tlapa si robil nárok len na jednu kravu ročne a pár štvorcových míľ neužitočných skál, ale jeho osobnosť ovplyvňovala celý okres. Bolo to však v čase, keď pokrok začal prenikať do dobytkárskeho kraja. Pokrok mal rôznych vyslancov.

Raz  na jar vyslal pokrok iného vyslanca, vládneho lovca, takého svätého Juraja v kombinéze, ktorý chcel zabíjať draky za štátne peniaze. Spýtal sa či tam majú nejaké zviera, ktoré škodí. Áno bol tu ten veľký medveď.
Lovec nabalil svoju mulicu a vydal sa k Escudille. Za mesiac bol nazad, jeho mulica sa potkýnala pod váhou kože. V meste bola len jedna stodola dosť veľká na to, aby sa v nej koža dala vysušiť. Skúšal bez úspechu pasce, jed a svoje obvyklé návnady, až nakoniec nastavil nabitú pušku v tiesňave, ktorú mohol prejsť len medveď a čakal. Posledný grizzly stúpil na špagátik a zastrelil sa. Čas na starej hore vybudoval tri veci — úctyhodné spolužitie malých zvierat a rastlín a grizzlyho.
Vládny lovec, ktorý grizzlyho zabil, vedel, že Escudilla bude bezpečná pre kravy. Nevedel ale, že priviedol k pádu vežu impozantnej stavby, ktorá tu stála od doby, čo hviezdy na oblohe ráno spievajú. Escudilla sa stále ešte týči na horizonte, ale keď ju vidíte, už na medveďa nemyslíte. Teraz už je to len hora.“

“V tom čase prepásť šancu zabiť vlka bolo proste neslýchané. V sekunde sme do nich pražili olovom, viac však s nadšením ako s presnosťou — mieriť prudko dolu je vždy mätúce. Keď sme vyprázdnili zásobníky, stará vlčica bola na zemi a jedno šteňa za sebou ťahalo nohu smerom k neschodným klzkým balvanom. Dostali sme sa k starej vlčici akurát včas, aby sme ešte zachytili zúrivú zelenú iskru, ktorá umierala v jej pohľade. Vtedy som si uvedomil a už nikdy som nezabudol, že v tých očiach bolo niečo pre mňa nové — niečo, čo bolo len medzi ňou a horou. Vtedy som bol mladý a ohromne rád som si zastrieľal. Myslel som si, že keď bude menej vlkov, bude viac jeleňov a žiadne vlky — to by bol poľovníkov raj. Ale potom, čo som videl umierať tú zelenú iskru, som pocítil, že ani vlk ani hora s mojím názorom nesúhlasia.”

Aldo Leopold (1887 – 1948) — americký spisovateľ, vedec, lesník a biológ divej krajiny

knihu Obrázky z chatrče si môžete zakúpiť vo vydavateľstve LZ VLK – ABIES