V čase krízy | WILDlife.sk

V čase krízy

Príroda je záchranou sveta.

Henry David Thoreau

 

Žijeme dnes v najkritickejšom okamihu tri a pol miliardy ročnej histórie života na Zemi. Za tento nepredstaviteľne dlhý čas sa tu život vyvíjal, šíril, rozkvital a menil sa, zapĺňajúc každučký možný výklenok svojimi rôznorakými prejavmi, poprepletanými navzájom komplexnými a celú zemeguľu obopínajúcimi vzťahmi. Teraz však táto jeho rôznorodosť asi 30 miliónov druhov stojí zoči – voči radikálnej a bezprecedentnej zmene. Nikdy predtým – dokonca ani počas masového vymierania dinosaurov koncom obdobia Kriedy pred 65 miliónmi rokov – sme neboli svedkami takého rýchleho tempa vymierania druhov a takéhoto drastického znižovania biologickej rozmanitosti ako dnes.

V posledných tristo alebo štyristo rokoch ľudská civilizácia vyhlásila vojnu veľkým cicavcom, čo priviedlo niektorých uznávaných ekológov k názoru, že jedinými veľkými cicavcami, ktoré budú existovať o 20 rokov neskôr, budú tie, ktoré si my ľudia zvolíme, aby žili. Iní prominentní biológovia, s hrôzou si uvedomujúci celkovú devastáciu tropických dažďových pralesov a starobylých lesov mierneho pásma, rapídne sa zrýchľujúcu dezertifikáciu, bezohľadný komerčný rybolov, hubenie najznámejších veľkých cicavcov, ako sú veľryby, slony a tigre (tzv. charizmatická megafauna), spôsobené ničením ich prirodzených lokalít a pytliactvom, konštatujú, že v priebehu nasledujúcich 40 – tich rokov by Zem mohla stratiť jednu štvrtinu, až jednu tretinu všetkých svojich živočíšnych druhov.

Táto blesková vojna proti prírode nielenže ničí ekosystémy a na nich viazané druhy, ale naše konanie už teraz začína mať zásadný a systematický dopad aj na celkový život chrániaci aparát planéty: narušovanie svetovej klímy, otravovanie oceánov, ničenie atmosferickej ozónovej vrstvy, ktorá nás chráni pred nadmerným ultrafialovým žiarením, zmena pomeru CO2 v atmosfére spôsobujúca skleníkový efekt, šírenie kyslých dažďov, rádioaktívneho odpadu, pesticídov a priemyslovej kontaminácie celou biosférou. A naozaj, profesor Michael Soule, zakladateľ Spoločnosti pre biológiu ohrozených druhov, nedávno varoval, že evolúcia stavovcov sa môže skončiť vďaka priemyselnej aktivite ľudí.

Je jasné, že v takomto krízovom období nepredstavuje zápas ochrancov jednoducho iba boj o zachovanie možnosti rekreácie vo voľnej prírode, nie je ani záležitosťou estetickou, či formou “rozumného spravovania a využívania” prírodnych zdrojov. Je to zápas o život sám, o zachovanie neprerušeného toku evolúcie. My – dnešná generácia ľudí – sa ocitáme na najdôležitejšom míľniku svojej existencie odvtedy, čo sme zliezli zo stromov pred šiestimi miliónmi rokov. Dnes je to na nás, my rozhodujeme o tom, či Zem zostane aj naďalej jedinečne živou, rozmanitou oázou v temnote vesmíru, alebo či bude “charizmatická megafauna” budúcnosti pozostávať iba z potkanov a švábov.
Ako to, že sa ocitáme v tomto stave, na prahu takejto biotickej hrôzy? Je to preto, že sme zabudli na “svoje miesto v prírode”, ako to tvrdí Russel Means, aktivista hnutia “Native American”.

Ak existuje jedna vec, v ktorej sa štáty sveta zhodujú, jedna skutočnosť, s ktorou Spojené štáty aj Rusko, Izrael aj Irán, Južná Afrika aj Angola, Británia aj Argentína, Čína aj India, Japonsko aj Malajzia jednotne súhlasia, tak je to tá, že ľudské bytosti sa dnes stali meradlom všetkých hodnôt. Tak ako povedal Gifford Pinchot, zakladateľ United States Forest Service, na Zemi existujú len dve dôležité veci: Ľudia a prírodné bohatstvo. Humanizmus je filozofia, ktorá riadi mašinériu biznisu moderného sveta.

Obraz, pod ktorým si väčšina ľudí predstavuje prírodu, vyzerá asi ako “stolček prestri sa!” neustále znovu a znovu zásobovaný magickou kuchyňou, ukrytou kdesi v pozadí. Zatiaľ čo väčšina ľudí chápe, že medzi veľkosťou vydaných porcií a tým, koľkokrát si ich kto môže dovoliť, sú obrovské a nemorálne rozdiely, iba málokto z nás sa pozastaví nad tým, či sú jednotlivé chody prestreté iba kvôli ich samotnému konzumovaniu, ba dokonca nám ani na um nepríde, že by stôl raz mohol ostať prázdny.

Existuje ešte ďalší spôsob uvažovania nad vzťahom človeka k prírode, jasnozrivý pohľad, ktorému už v 19. storočí razil cestu ochranca prírody a horolezec John Muir a ktorý neskôr prevzala veda o ekológii. Ide o myšlienku, že ľudia sú jednoducho iba jedným z miliónov druhov, ktoré sa vyvinuli v procese evolúcie počas troch a pol miliárd rokov. Podľa tohoto názoru majú všetky živé bytosti rovnaké právo na existenciu. A toto je aj môj pohľad na svet.

Jeho pochopením môžeme odpovedať na otázku: “Prečo práve divá príroda?”

Je to preto, že sa obrázky divej prírody pekne vynímajú na pohľadniciach? Alebo preto, že nám chráni zásobárne pitnej vody pre poľnohospodárstvo, priemysel a domácnosti? Alebo je to preto, že je pre nás príroda príjemným miestom, kde si môžeme vymiesť z hlavy pavučiny po dlhom týždni v automobilke, alebo nad monitorom terminálu? Či je to preto, že nám uchováva možnosti ťažby surovín pre ďalšie generácie ľudí? Alebo je to vari preto, že sa raz nejaká divorastúca rastlina možno stane liekom proti rakovine?

Nie, odpoveď znie inak, je to pre samotnú existenciu divokej prírody. Pretože ona je tým skutočným svetom, prameňom života, procesom evolúcie, schránkou tých tri a pol miliardy rokov spoločne prejdenej cesty.

Medvedica grizzly, žijúca aj so svojimi mláďatami pri Pelikáňom potoku v Yellowstonskom národnom parku, má na život rovnaké právo ako ktorýkoľvek človek, ba dokonca je ekologicky oveľa dôležitejšia. Všetky veci majú svoju vnútornú hodnotu, svoju vlastnú cenu. Ich hodnota nie je determinovaná tým, koľko čísel naskočí na registri pokladnice hrubého národného produktu, alebo tým, či sú, alebo nie sú dobré. Oni sú dobré už tým, že existujú.

Ešte dôležitejšie než jednotlivý divý živočíšny druh je celé voľne žijúce spoločenstvo – divočina, prameň života nedotknutý ľudskou činnosťou. My, teda ľudia, členovia priemyselnej civilizácie, nemáme žiaden božský mandát dláždiť, dobývať, kontrolovať, premieňať alebo využívať každý štvorcový centimeter tejto planéty. Tak ako povedal Edward Abbey, autor kníh “Desert Solitarie” a “Gang obrancov Zeme”, máme právo tu byť, to áno, ale nie všade a hneď všetci naraz.

Ochrana prírody jednoducho nie je iba otázkou udržania rovnováhy medzi navzájom súperiacimi skupinkami rôznych záujmov, či problémom využívania verejných pozemkov, alebo spôsob vyriešenia konfliktov medzi uprednostňovaním rôznych druhov zábavy vo voľnej prírode. Ide o záležitosť etickú a morálnu. Je to príkaz nášho svedomia. Ľudia zašli priďaleko, ohrozujeme samotný proces života.

Aldo Leopold, povolaním lesník a zároveň výrazný proponent ochrany prírody, asi najlepšie vystihol túto etiku: “Vec je dobrá ak ide o snahu zachovávať integritu, stabilitu a krásu biotického spoločenstva. Je zlá, ak ide o tendenciu opačnú.”

Kríza, ktorej dnes čelíme, si vyžaduje nadšenie. Keď som pracoval ako lobbista ochrancov v hlavnom meste Washingtone, bolo mi povedané, aby som si uložil srdce do trezoru a svoj rozum nahradil vreckovou kalkulačkou. Radili mi, aby som bol racionálny, neemocionálny, aby som narábal iba s faktami a číslicami, aby som citoval len vedcov a ekonómov. Vraj by som stratil kredit, keby som sa nechal unášať pocitmi.

Ale nech to vezme čert! Som predsa tiež len živý tvor. Živá bytosť z mäsa a krvi: prudký a vášnivý. Oceány Zeme prúdia mojimi žilami, vetry oblohy napínajú moje pľúca, skalné útroby planéty vytvárajú moje kosti. Som živý! Nie som stroj, nemysliaci automat, koliesko v súkolí industriálneho sveta, filozofický výplod školy New Age. Keď sa motorová píla zarezáva priamo do srdca 2000 rokov starého sekvojového lesa, zarezáva sa tým aj do mojich vnútorností. A keď si buldozér razí cestu amazonským dažďovým pralesom, rozráža tak aj moje boky. Keď vypáli japonská veľrybárska loď výbušnú harpúnu na nádhernú veľrybu, moje srdce sa triešti na kúsky. Ja som Zem, Zem som ja.

Prečo by som nemal byť emocionálny, zlostný a vášnivý? Šialení muži a ženy ničia túto prekrásnu, modro – zelenú živú Zem. Netvory, ktoré neuznávajú iné hodnoty než dolárové bankovky, rúcajú piliere evolúcie, budované takmer štyri miliardy rokov.

V dnešnom svete ovládanom manažérmi nás učia používať iba jeden zlomok našej mysle, ľavú hemisféru mozgu, jeho racionálnu, kalkulujúcu časť. Táto oblasť nášho mozgu je významná a potrebná, ale nie je to sídlo nášho vedomia. Musíme znovu obnoviť spojenie s emocionálnou, intuitívnou pravou hemisférou nášho mozgu, s našimi pravekými génmi, s našim telom. A potom musíme dokázať presiahnuť aj túto hranicu a byť schopní uvažovať v merítku celej Zeme. David Brower, svojho času výkonný riaditeľ Sierra Clubu, poukázal na to, že nie je možné uväzniť kondora kalifornského v ZOO v San Diegu a zároveň aj uchovať skutočného kondora. Kondor ako bytosť predsa nie je ohraničený koncami čiernych pierok na svojich krídlach. Kondor, to je súčasne aj jeho lokalita, to sú termálne pramene vyvierajúce zo skál v Pobrežných vrchoch, to sú aj osamelé bralá, na ktorých kladie svoje vajcia, zdochliny, ktorými sa živí.

Spoločnosť nás otupuje. Sociálne prostredie dokonalého nového sveta dnes funguje ako “droga”, ktorá nás má udržiavať v zástupe, uspávať nás, utlmovať našu schopnosť nadšenia. Roboty nekladú žiadne otázky. Pýtajú sa iba slobodní muži a ženy. A divým zvieratám sa nedá vládnuť, možno ich skrotiť, ale potom už nie sú voľné, nie sú viac divé. Musíme popretŕhať ľadové putá, ktorými spoločnosť zmrazuje naše nadšenie, musíme sa znovu cítiť v prvom rade zvieratami. Musíme znovu okúsiť moc splnu, opäť sa započúvať do hudby husí na oblohe. Musíme Zem milovať a musíme nenávidieť tých, ktorí ju ničia. Musíme sa vnútorne otvoriť vzťahom k sebe navzájom, vzťahu k Zemi. Musíme nájsť odvahu ľúbiť, cítiť niečo k niečomu – k niekomu inému. A keď príde posledný bozk života – smrť, nesmieme sa skrývať, ale práve naopak radostne vykročiť v ústrety tej dobrej noci.

Keď zomriem, nechcem, aby ma zabalili a odložili preč v olovenej schránke. Uložte ma vo voľnej prírode, nech sa môžem radovať, že som súčasťou potravinového cyklu lasičky, supa, červíka a pôdy. Oslobodenie od pozlátených okov banality civilizácie nie je ľahké. Nikomu sa nedostane priazne od divej prírody čítaním kníh, prázdnym intelektuálčením, ani racionálnym argumentovaním. Naša schopnosť vášne pochádza z nášho zväzku so Zemou a jedine priamym kontaktom s prírodou môžeme zjednotiť naše mysle a telá s krajinou, uvedomujúc si, že medzi nami niet priepasti. Spolu s nadšením potrebujeme tiež predstavivosť. Prečo by sme sa mali uspokojiť s takým svetom, aký nám podáva Lousiana – Pacific, Mitsubishi, Pentagon alebo Exxon? Prečo by sme mali byť spútaní povrchnými alternatívami, ktoré nám predstavuje v diskusiách o ochrane Zeme Kongres, či Forest Service? Vravia nám, že vlk a medveď grizzly už vymizli na väčšine Západu a nikdy sa tam znovu nerozšíria, hovoria, že los, bizón a panter sú iba tieňmi na Východe a už sa nevrátia späť, tvrdia aj, že Glen Canyon a Hetch hetchy sú pod úrovňou vyschnutého vodného rezervoáru a že ich nikdy znovu neuvidíme a tiež že vysoká préria a listnaté lesy na Východe sú už len spomienkami, vraj už nikdy viac nebude rozsiahla divočina na východ od Skalnatých hôr. Prečo by sme však mali byť zaviazaní chybami minulosti?

Je na nás, aby sme oslovili vládu a národ svojou predstavou o “rozsiahlom kráľovstve divočiny”, víziou o ľuďoch, žijúcich jednoducho v spoločenstve, kam patria aj medvede a štrkáče, lososy aj duby, palinové húštie, komáre, riasy a potoky, skaly aj mraky. Mali by sme žiadať uzatvorenie ciest, zalesnenie holorubov a zbúranie priehrad, aby sa vlky, medvede grizly, pumy, vydry, bizóny, losy, vidlorohy, ovce hruborohé, soby karibu a ostatné ohrozené druhy mohli vrátiť do svojich pôvodných lokalít. Musíme vytvoriť projekt a navrhnúť obnovenie biologickej divočiny v rozsahu niekoľkých miliónov hektárov vo všetkých amerických ekosystémoch, ktoré by mali byť v záujme prenosu genetickej rôznorodosti navzájom poprepájané koridormi. Divá príroda je arénou evolúcie a musí jej byť dostatok, aby sily prírody neboli spútané žiadnou uzdou. John Seed, austrálsky zakladateľ Informačného centra pre dažďové pralesy, rozpráva o jednom stretnutí s austrálskymi domorodcami v Sydney. Po mítingu si všetci spolu vyšli von na nočný vzduch. Veľkomesto sa rozprestieralo pred nimi. Jeden z domorodcov sa opýtal: “Čo vidíte? Čo tam vidíte?” John sa zahľadel na pulzujúce diaľnice, veže z anodizovaného skla a ocele, lode v prístave a odvetil: “Vidím veľkomesto. Svetlá, chodníky, mrakodrapy…” Nato zástupca domorodcov ticho povedal: “A my tu stále ešte vidíme Zem. Vieme, kde pod vrstvou betónu rastie les a kde sa pasú kengury. Vidíme, kde si vtákopysk vyhrabáva svoju noru a kadiaľ tečú potoky. Toto mesto tam pred nami… to je iba škrupinka. Zem pod ním je stále živá.” A tak je tomu aj v Severnej Amerike. V húštinách lesov Nového Anglicka stále blúdia duchovia viac než šesťdesiat metrov vysokých borovíc. Na pastvinách a kukuričných poliach Veľkých planín dodnes znejú ozveny strašného bizónieho dupotu kopýt a zavýjania vlkov ešte z minulého storočia. Na pobreží San Francisca sa prízraky medveďov grizzly kŕmia mŕtvolami veľrýb vyplavenými na breh. Genocída týchto voľne žijúcich pospolitostí rozpútaná po celom svete civilizovanými ľudskými bytosťami trvá vzhľadom na evolučnú dobu iba krátky okamih.

Niektoré druhy už navždy vymizli, niektoré ekosystémy sú beznádejne zničené, ale vo väčšine prípadov Zem, tá pôvodná divá krajina pod vrstvou betónu stále ešte dýcha. Sme schopní to vidieť? Nadšenie a predstavivosť sú základom, ale bez činov zostanú nenaplnené. Je ľahké nechať sa ochromiť zrejmou obrovitosťou problémov, ktorým dnes Zem čelí, úlohami hodnými Herkula, hlavne, ak si uvedomujeme, že sme iba obyčajnými smrteľníkmi. Naliehavosť potrebných zmien nás odrádza. Zdá sa nám, akoby naše životy ani neboli skutočné, stále sa prispôsobujeme životnému štýlu, ktorý vlastne našu planétu pustoší. Cítime sa bezmocní v konfrontácii s nesmiernou, nehybnou, šedivou byrokraciou vlády a priemyslu. “Je toho príliš veľa,” vzdychneme si a vzdáme sa. “Lepšie je nebojovať, ako byť porazený. A okrem toho kde má človek začať? Ja nie som ani odborník, ani vodca. Prečo neurobia niečo oni?” Sme zarazení, pretože problémy sú príliš veľké. Je ľahšie zapnúť televíziu, alebo sa oddávať nejakej modernej hre (vyhráva ten, kto získa najväčší počet hračiek), alebo otupovať svoje túžby a nadšenie alkoholom, či rôznymi druhmi “bieleho prášku”. Zem narieka. Čo to nepočujeme? Martin Luther King raz povedal, že ak v živote človeka nie je nič, začo by stálo umrieť, potom nemá zmysel žiť. Nastal čas odvahy.

Existuje veľa druhov odvahy. Chce to odvahu nedovoliť svojim deťom, aby sa stali závislé od televízie. Odvahu vyžaduje tiež odhodlanie vystúpiť pred skupinou ochrancov ku ktorej patríte, a povedať “dosť už bolo kompromisov”. Aj na vyjadrenie nesúhlasu s ďalším rastom prosperity vašej spoločnosti či názoru, že divá príroda je dôležitejšia než pracovné miesta, potrebujete riadnu dávku odvahy. Odvahu musíte nájsť aj keď chcete písať listy vašim miestnym novinám. Treba zozbierať odvahu, aby ste vystúpili na verejnosti a prehovorili. Na nekompromisný spôsob života je potrebná odvaha. A chce to odvahu položiť svoje telo medzi stroj a prírodu, postaviť sa pred motorovú pílu alebo buldozér.

V roku 1848 šiel Henry David Thoreau do väzenia za to, že na protest proti vojne v Mexiku odmietal platiť daň. Keď za ním prišiel Ralph Waldo Emerson, aby sa zaňho zaručil,spýtal sa ho, “Henry, čo tu robíš?” “Ralph, čo ty robíš tam vonku?” odvetil ticho Thoreau. V tomto bláznivom svete, kde krátkozraká chamtivosť vládne nad celkovým životom, tí z nás, ktorí sa riadia etikou Zeme, tí schopní nadšenia a fantázie, musia čeliť šialenému stroju. Teraz je však potrebné sa tomuto stroju postaviť do cesty tak, ako to urobila 19 – ročná oregonská aktivistka hnutia “EARTH FIRST!” Valerie Wadeová, keď vyšplhala na 25 metrov vysokú douglasku, aby ju zachránila pred zotnutím, a tak ako to urobil Howie Wolke, wyomingský sprievodca, dobrodruh a spoluzakladateľ hntia EARTH FIRST!, keď povyťahoval vymeriavacie stĺpy pozdĺž zamýšľanej trasy výskytu plynu v oblasti pôvodnej lokality losov. Obaja vystavili svoje životy nebezpečenstvu a šli za to do väzenia. A boli obaja hrdí na to, čo vykonali. Títo dvaja sú hrdinami Zeme tak, ako sú nimi aj stovky ďalších, ktorí pri obrane divočiny preukázali svoju odvahu.

Táto obrana nie je obranou arogantnou, nie je postojom “človeka – boha” snažiaceho sa chrániť čosi, čo je menej ako on sám. Je to skôr pokorné splynutie so zemou, je to zjednotenie sa s dažďovým pralesom, pustou, horou, so samotnou prírodou pri obrane seba samého. A práve tým, že sa staneme súčasťou divej prírody, zrazu nájdeme odvahu oveľa väčšiu, ako sme my sami, táto jednota nám dodá smelosť postaviť sa proti nepriateľskému humanizmu, proti stroju, či proti doláru, väzeniu, ba dokonca aj proti smrti kvôli niečomu, čo je posvätné a správne: “pre večný tanec života”.

Pred 80 – timi rokmi skončil Aldo Leopold Lesnícku fakultu v Yale a šiel pracovať pre novozaložený Forest Service do oblasti Arizony a Nového Mexika. Dostal úlohu preskúmať potenciálne možnosti ťažby stavebného dreva vysoko v divých Bielych horách východnej Arizony, ktoré boli vtedy ešte rozsiahlou oblasťou bez jedinej cesty. Jedného dňa sa Leopold aj so svojou pracovnou skupinou zastavil, aby si dali obed na okraji skaly čnejúcej ponad prudký potok. Ako jedli, všimli si v širokom zvieracom brode povyše akýsi pohyb. Najprv im prišlo na um, že je to srna, ale keď sa spod vŕb vytmolila skupina šteniatok ponáhľajúcich sa v ústrety matke, bolo im jasné, že je to vlčica. V tých časoch stretnúť vlka znamenalo pokúsiť sa ho za každú cenu uloviť. Leopold a jeho muži na koňoch náhlivo povyťahovali z pošiev svoje pušky a začali páliť. Vlčica padla, jedno šteňa sa s poranenou labkou doplazilo do skál a Leopold odklusal za nimi, aby ich dorazil. Neskôr o tejto udalosti napísal: “Došli sme k starej vlčici a ešte sme mohli pozorovať divý zelený plameň vyhasínajuci v jej očiach. V tej chvíli som pochopil a dodnes si zreteľne uvedomujem, že v tých očiach som zazrel čosi, čo bolo pre mňa nové, čosi, čo poznala iba ona a tá stará hora. Bol som vtedy mladý, plný poľovníckeho zápalu. Myslel som si, že keď platí čím menej vlkov, tým viac vysokej zveri, že žiadni vlci budú znamenať poľovnícky raj. Ale vtedy keď som videl vyhasínať ten zelený ohník, náhle som pocítil, že ani hora ani vlčica s tým názorom nesúhlasia”. Zelený oheň. Potrebujeme aby stále horel v očiach vlčice. Potrebujeme, aby driemal v Zemi. A potrebujeme aby horel v nás.

Dave Foreman
(Autor je zakladateľ ekologického hnutia EARTH FIRST!)